MAUTHAUSEN
KL MAUTHAUSEN
Bola to skupina nacistických koncentračných táborov vybudovaných v okolí dedín Mauthausen a Gausen v Hornom Rakúsku. Najprv pozostáva z jedného tábora Mauthausen, časom sa rozšíril a vnikol tak najväčší komplex pracovných táborov v Nemeckom kontrolovanej Európe.
V januári 1945 pracovali v táboroch riadenými hlavnou centrálou Mauthausen až 85 000 ľudí, boli to bane, zbrojnice, kameňolomy, továrne, muničné sklady a iné. Presný počet obetí nie je známy, predpokladá sa však na 122 766 až 320 000. Na rozdiel od iných koncentračných táborov určených pre všetky kategórie väzňov, Mauthausen bol vo väčšine prípadov využívaný na vyhladenie prácou inteligencie: vzdelaných ľudí a členov vyšších spoločenských vrstiev v krajinách podrobených Nemeckom počas druhej svetovej vojny.
8. augusta 1938 boli do Mauthausenu pri Linzi poslaní väzni z koncentračného tábora Dachau, aby začali s budovaním nového tábora. Finančné prostriedky na vybudovanie Mauthausenského tábora pochádzali z rôznych zdrojov, vrátane komerčných úverov z Dresdner Bank, v Prahe sídliacej Böhmische Escompte-Bank, tzv. Reinhardtového fondu (t.j. z peňazí, ktoré boli ukradnuté väzňom koncentračných táborov) a z Nemeckého Červeného kríža.
Mauthausen pôvodne slúžil ako prísne vedené väzenie pre bežných zločincov, prostitútky a iných „nepolepšiteľných porušovateľov zákona“. 8. mája 1939 sa tábor zmenil na pracovný tábor, a začal sa používať najčastejšie na uväznenie politických väzňov.
Koncom roku 1939 bol už mauthausenský tábor s kameňolomom Wiener-Graben preplnený väzňami. Ich počet sa vyšplhal z 1 080 koncom roku 1938 na vyše 3 000 o rok neskôr. Približne v tom čase začala v asi 4,5 km vzdialenom Gusene výstavba nového tábora. Tento tábor (neskôr pomenovaný Gusen I) a jeho kameňolom boli dokončené v máji 1940. Prvých väzňov umiestnili 17. apríla 1940 v prvých dvoch barakoch (č. 7 a 8), zatiaľ čo prvý transport väzňov, hlavne z táborov Dachau a Sachsenhausen dorazil 25. mája toho istého roku.
Podobne ako blízky Mauthausen, aj Gusen využíval svojich väzňov na otrockú prácu v žulových kameňolomoch. Okrem toho ich tiež prenajímal rôznym miestnym podnikateľom.
Okrem hospodárskej úlohy mal tábor aj politický význam. Prinajmenšom do roku 1942 bol tábor určený na väznenie a vraždenie skutočných aj vymyslených politických a ideologických nepriateľov Nemecka.
Tábor slúžil nemeckej vojnovej mašinérii a vykonával aj vyhladzovanie prácou. Keď boli väzni po 12-hodinovej práci v kameňolome úplne vyčerpaní, alebo keď boli príliš chorí alebo príliš slabí, aby mohli pracovať, presunuli ich do tzv. Revieru (barak pre chorých) alebo na iné miesto na vyhladenie. Spočiatku nemal tábor vlastnú plynovú komoru a väzňov príliš chorých na to, aby pracovali po tom čo boli týraní, podvyživení alebo úplne vyčerpaní, prepravili do iných koncentračných táborov na vyhladenie alebo usmrtení smrtiacou injekciou a spopolnení v miestnom krematóriu. So zvyšujúcim počtom väzňov sa tento systém príliš predražoval a od roku 1940 sa Mauthausen stal jedným z mála západných táborov, ktorý používal plynovú komoru pravidelne. Zo začiatku používal iba improvizovanú mobilnú plynovú komoru – dodávku s výfukovou trubicou prepojenou dovnútra – ktorá pendlovala medzi Mauthausenom a Gusenom. V decembri 1941 dokončili trvalú plynovú komoru, ktorá mohla zabiť naraz asi až 120 väzňov.
Hoci Mauthausen-Gusen nebol jediným koncentračným táborom kde Nemci zrealizovali ich vyhladenie prácou (Vernichtung durch Arbeit), tábor patril medzi najbrutálnejšie a najprísnejšie. Podmienky v tábore sa považovali za výnimočne neznesiteľné, dokonca aj na koncentračný tábor. Väzni netrpeli iba podvýživou, preplnenými barakmi, neustálim týraním a bitím dozorcami a kapmi[24], ale aj výnimočne ťažkou prácou. Keďže v Mauthausene bolo priveľa väzňov na to, aby pracovali naraz v kameňolome, mnohým priradili prácu v dielni alebo inú manuálnu prácu. Práca v kameňolome prideľovali tým nešťastníkom, ktorí sa nejako previnili.
Práca v kameňolome – často v neznesiteľných horúčavách alebo pri mrazoch až 30 °C – viedla k výnimočne vysokej úmrtnosti. Prídely jedla obmedzovali a priemerný väzeň vážil v období rokov 1940–1942 približne 40 kilogramov. Odhaduje sa, že priemerná energetická hodnota prídelov jedla sa znížila z 1 750 kalórií na deň počas rokov 1940 až 1942, na 1 150 až 1 460 v ďalšom období. V roku 1945 sa energetická hodnota prídelov ďalej znížila a nepresiahla 600 až 1 000 kalórií denne; to je menej ako tretina potrebnej energie potrebnej pre priemerného robotníka pracujúceho v ťažkom priemysle.