Holokaust
Holokaust (zápalná obeť, náboženská obeť, ktorá sa celá spáli) je označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov sa používa tiež hebrejský termín šoa.
Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia prostredníctvom „konečného riešenia židovskej otázky“ . Holokaustom boli postihnutí taktiež príslušníci niektorých slovanských národov a Rómovia. Terčom likvidácie sa stali aj homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.
Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.
Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nechal Adolf Hitler na území Poľska zriadiť šesť vyhladzovacích táborov:
- Chełmno (Kulmhof)
- Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim)
- Majdanok (pri Lubline)
- Bełżec
- Sobibór
- Treblinka
Holokaust je často terčom spochybňovania, predovšetkým z radov kritikov štátu Izrael a neonacisticky a antisemitsky zameraných ľudí. V mnohých štátoch sveta je toto hlásanie teórie tzv. Osvienčimskej lži hodnotené ako trestný čin. Historický revizionizmus sa snaží spochybňovať holokaust vedeckými metódami.
Konštruktér Fred A. Leuchter vo svojom posudku tvrdí, že udávané počty popravených pomocou Zyklonu B sú príliš vysoké a technicky nezvládnuteľné. Okrem toho tvrdí, že v táboroch nebolo k dispozícii médium na spaľovanie, ako napríklad plyn. Táto správa bola už niekoľkokrát vedecky vyvrátená. Kritici jej taktiež vyčítajú, že bola vypracovaná na objednávku iného revizionistu – Ernsta Zündela. Germar Rudolf (toho času väznený v USA, zatykač je neho vydaný aj v Spojenom kráľovstve a Nemecku) na to predkladá výsledky svojich analýz, podľa ktorých vzorky odobraté z údajných popravných priestorov neobsahujú kyanid a odvodzuje z toho, že vyhladzovanie Židov Cyklonom B nikdy neprebehlo.
Vraždenie Židov malo predovšetkým hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia. Hoci boli sami systematicky ničení, mnohí z nich opovrhovali Židmi, pretože Rómovia sa považovali za príbuzných s nordickou rasou. Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Často zabúdali na čistotu nordickej rasy tým, že sa zamilovávali do Židoviek. Mnohí z nich za to zaplatili svojim životom. Značná časť esesákov pochádzala tiež z krajín, ktoré obsadili nacisti. Podľa nemeckého branného zákona na ktorom velenie Wehrmachtu tvrdo trvalo nemohol Himmler verbovať príslušníkov SS v Nemecku. Riešenie našiel u príslušníkov nemeckých menšín v okolitých krajinách, alebo vo verbovaní neplnoletých, ktorí ešte nepodliehali brannému zákonu, napr. príslušníci 12 tankovej divízie SS Hitlerjugend. Všetci nemeckí príslušníci krajín bojujúcich na strane Nemecka boli členovia SS. Títo zradcovia vlastných národov často nevedeli ani dobre po nemecky. V druhej polovici vojny boli do SS verbovaní všetci bez ohľadu na národnostný pôvod. Existovala divízia SS Handžar zložená z príslušnikov bosnianskych moslimov, divízia SS Galicien z radov ukrajinských nacionalistov, SS Viking zložená zo škandinávcov, SS Tatra z radov slovenských nemcov, 18. tanková divízia SS Horst Wesel z maďarských nemcov, litovská, lotyšská, valónska, francúzska, španielska. Himmler sa dokonca pokúsil zorganizovať jednotku zloženú z britských vojnových zajatcov, ale prihlásilo sa iba 50 dobrovoľníkov. Nacisti ich vernosť nacistickej ideológii posudzovali len podľa ich surovosti s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna. Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu: „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“
