Popieranie a/alebo spochybňovanie holokaustu alebo osvienčimská lož (podľa knihy Die Auschwitz-Lüge (”Osvienčimská lož”) nemeckého neonacistu a bývalého člena SS Thiesa Christophersena) je verejné vyjadrovanie pochybností o existencii holokaustu (či dokonca jeho verejné schvaľovanie).
Holokaust je často terčom spochybňovania, prevažne z radov kritikov štátu Izrael a neonacistických a antisemitsky zameraných ľudí a skupín. Osvienčimská lož sa považuje za prejav, ktorý zasahuje do práv obetí nacistického režimu počas 2. svetovej vojny a spôsobuje poškodeným citovú ujmu. Vo viacerých krajinách je spochybňovanie holokaustu trestné.
Popieranie holokaustu je súčasťou širšieho smeru, tzv. historického revizionizmu (nazývaného aj negacionizmus). Popieranie holokaustu v súlade s vedeckými metódami je jedným z nových prúdov tohto pôvodne v podstate seriózneho historického prúdu, ktorý tak značne zdiskreditovalo práve popieranie holokaustu. Niektorí revizionisti nespochybňujú holokaust ako celok, ale snažia sa spochybňovať jeho plánovanie či výrazne zmenšiť jeho rozsah. Seriózni historici tento smer odmietajú a vyčítajú mu pseudovedecké metódy práce a neserióznu prácu s prameňmi a citáciami s účelom falšovať históriu.
Konštruktér Fred A. Leuchter vo svojom posudku tvrdí, že udávané počty zavraždených pomocou Cyklonu B sú príliš vysoké a technicky nezvládnuteľné. Táto správa bola už niekoľkými vedcami vyvrátená, kritici jej tiež vyčítajú, že bola vypracovaná na objednávku iného revizionistu Ernsta Zündela (zaplatil za ňu $35 000) a že jej autor (ako zistil aj kanadský súd) nemal vzdelanie ani skúsenosti na vypracovanie takéhoto posudku. Germar Rudolf (toho času väznený v SRN, kam bol vydaný z USA) potom predložil výsledky svojich analýz, podľa ktorých vzorky odobraté z údajných priestorov bývalých plynových komôr neobsahujú kyanid draselný a odvodzuje z toho, že vyhladzovanie Židov Cyklónom B sa tam nikdy neodohralo. Jeho práca bola odmietnutá (uvádzaný kladný posudok prof. H. G. von Schneringa sa týka iba prevedenia chemických analýz v laboratóriu, nie okolností odberu vzoriek a následných všeobecne odmietaných výsledkov) a vyvrátená. V roku 1994 tiež publikoval krakovský Institute of Forensic Resaerch správu, v ktorej oznámil výsledky vlastného výskumu. V údajných plynových komorách boli nájdené stopy kyanidu a oficiálna verzia holokaustu bola potvrdená.
Existenciu plynových komôr spochybnil (dnes je za to väznený) aj amatérsky historik David Irving, ktorý však svoj názor po štúdiu sovietskych archívov prehodnotil a v súčasnosti len spochybňuje počet mŕtvych a rozsah viny niektorých nacistických predstaviteľov.
Holokaust (zápalná obeť, náboženská obeť, ktorá sa celá spáli) je označenie pre systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov sa používa tiež hebrejský termín šoa.
Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia prostredníctvom „konečného riešenia židovskej otázky“ . Holokaustom boli postihnutí taktiež príslušníci niektorých slovanských národov a Rómovia. Terčom likvidácie sa stali aj homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov.
Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách.
Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nechal Adolf Hitler na území Poľska zriadiť šesť vyhladzovacích táborov:
- Chełmno (Kulmhof)
- Osvienčim (Auschwitz, Oświęcim)
- Majdanok (pri Lubline)
- Bełżec
- Sobibór
- Treblinka
Holokaust je často terčom spochybňovania, predovšetkým z radov kritikov štátu Izrael a neonacisticky a antisemitsky zameraných ľudí. V mnohých štátoch sveta je toto hlásanie teórie tzv. Osvienčimskej lži hodnotené ako trestný čin. Historický revizionizmus sa snaží spochybňovať holokaust vedeckými metódami.
Konštruktér Fred A. Leuchter vo svojom posudku tvrdí, že udávané počty popravených pomocou Zyklonu B sú príliš vysoké a technicky nezvládnuteľné. Okrem toho tvrdí, že v táboroch nebolo k dispozícii médium na spaľovanie, ako napríklad plyn. Táto správa bola už niekoľkokrát vedecky vyvrátená. Kritici jej taktiež vyčítajú, že bola vypracovaná na objednávku iného revizionistu – Ernsta Zündela. Germar Rudolf (toho času väznený v USA, zatykač je neho vydaný aj v Spojenom kráľovstve a Nemecku) na to predkladá výsledky svojich analýz, podľa ktorých vzorky odobraté z údajných popravných priestorov neobsahujú kyanid a odvodzuje z toho, že vyhladzovanie Židov Cyklonom B nikdy neprebehlo.
Vraždenie Židov malo predovšetkým hospodárske príčiny. Nacisti sa tak najkratšou cestou zmocňovali dôležitých hospodárskych a politických pozícií, ktoré boli obsadené Židmi. Nacisti lúpením zhromažďovali kapitál potrebný pre svoje ďalšie ciele. Samostatnú skupinu tvorili Rómovia. Hoci boli sami systematicky ničení, mnohí z nich opovrhovali Židmi, pretože Rómovia sa považovali za príbuzných s nordickou rasou. Zvláštnu skupinu takzvanej čistej rasy tvorili esesáci sami. Často zabúdali na čistotu nordickej rasy tým, že sa zamilovávali do Židoviek. Mnohí z nich za to zaplatili svojim životom. Značná časť esesákov pochádzala tiež z krajín, ktoré obsadili nacisti. Podľa nemeckého branného zákona na ktorom velenie Wehrmachtu tvrdo trvalo nemohol Himmler verbovať príslušníkov SS v Nemecku. Riešenie našiel u príslušníkov nemeckých menšín v okolitých krajinách, alebo vo verbovaní neplnoletých, ktorí ešte nepodliehali brannému zákonu, napr. príslušníci 12 tankovej divízie SS Hitlerjugend. Všetci nemeckí príslušníci krajín bojujúcich na strane Nemecka boli členovia SS. Títo zradcovia vlastných národov často nevedeli ani dobre po nemecky. V druhej polovici vojny boli do SS verbovaní všetci bez ohľadu na národnostný pôvod. Existovala divízia SS Handžar zložená z príslušnikov bosnianskych moslimov, divízia SS Galicien z radov ukrajinských nacionalistov, SS Viking zložená zo škandinávcov, SS Tatra z radov slovenských nemcov, 18. tanková divízia SS Horst Wesel z maďarských nemcov, litovská, lotyšská, valónska, francúzska, španielska. Himmler sa dokonca pokúsil zorganizovať jednotku zloženú z britských vojnových zajatcov, ale prihlásilo sa iba 50 dobrovoľníkov. Nacisti ich vernosť nacistickej ideológii posudzovali len podľa ich surovosti s akou vystupovali proti zajatcom. Ich nenávisť voči väzňom vyvrcholila v antisemitizmus najhrubšieho zrna. Podľa obžaloby proti štyridsiatim osvienčimským vojnovým zločincom, ktorí boli súdení v decembri 1947 najvyšším národným tribunálom v Krakove bolo dokázané, že ničenie Židov bolo vykonané neslýchaným barbarským spôsobom a nacisti pritom ulúpili majetok obrovskej hodnoty. Napríklad v období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov. Mŕtvolám žien boli ostrihané vlasy a tie boli v množstve asi 60 000 kilogramov poslané do Nemecka. Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov. Autori knihy Továrna na smrt v doslove knihy píšu: „Touto knihou, týmto svedectvom sa vyrovnávame s nedávnou minulosťou, ktorej posledné roky, tie najhoršie, sme prežili v prekliatom osvienčimskom svete, vo svete najväčšej ľudskej zvrhlosti a zločinného vraždenia. Dva roky sme videli vo dne v noci plameň a dym z komínov, počuli sme nárek a krik nevinných žien a detí a dýchali sme vzduch otrávený zápachom z ľudských kostí a z ľudského mäsa.“
Nacistom neslúžili iba živí väzni. Aj ľudské telá vedeli veľmi dobre využiť. Mŕtvym z plynových komôr trhali kliešťami z úst všetky zubné náhrady z drahých kovov. V Osvienčime sa takto darilo získavať až dvanásť kilogramov zlata denne! K tejto činnosti existovali aj špeciálne formuláre. Mŕtvym taktiež strihali vlasy. Po spracovaní sa z nich tkali textílie a ponožky. Tieto fakty však nie sú až také hrozné v porovnaní s ďalšími.
V denníku doktora Johannesa Kramera sa spomína akési mazľavé mydlo, ktoré posielal domov a známym. Aké to bolo mydlo? Pri pálení mŕtvol sa uvoľňovalo veľké množstvo tuku, ktorý stekal do zberných jarčekov. Tento sa varil, pridávalo sa doň NaOH (hydroxid sodný) a tak vznikalo mydlo. Mazľavé mydlo z ľudských tiel. Mydlo obyčajné, pracie, detské, tekuté, toaletné, voňavé… všetko z ľudského tuku. V ústavoch v Gdansku a Königsbergu nacistickí vedci dokonca vypracúvali vedecké metódy priemyselného spracúvania ľudských tiel. Siegmund Masur, pracovník ústavu v Königsbergu, na procese v Norimbergu hovorí, ako varili mydlo tam. Telo rozsekali na kusy, z nich sa uvaril lúh a následne mydlo. “Po vychladnutí sa uvarená hmota vyleje do normálnych, zvyčajných foriem a mydlo je hotové.”
V koncentračných táboroch sa pre lekárov a vedcov otvorili netušené možnosti výskumu. Už nepotrebovali kupovať králiky, psy, myši a morčatá pre svoje pokusy, ale mohli ich vykonávať priamo na ľuďoch, čím ušetrili peniaze, ktoré dávala ríša na väzňov a sebe čas, lebo nemuseli premýšľať nad tým, aké účinky majú látky na ľudí, keď na zvieratá pôsobia tým, či oným spôsobom. Svoj výskum mohli rozvinúť naplno.
Doktor Klaus Schelling sa pred vojnou venoval výskumu malárie a bol členom mnohých zahraničných akadémií. Svoju prácu neprerušil ani cez vojnu, iba dostala novú dimenziu. Fenolové a maláriové injekcie už nepichá zvieratám, ale živým ľuďom a potom pozoruje a pozorne si zaznamenáva priebeh ochorenia. Všetko sa odohráva v tábore Dachau.
V Dachau začal na ľuďoch pokusy aj doktor Siegmund Rascher s hodnosťou hauptsturmführera SS. Jedny z prvých boli “veľmi dôležité pokusy pre ríšu v záujme záchrany života našich letcov vo veľkých výškach”. V praxi šlo o to, aby sa zistili reakcie tela na tlak vo veľkých výškach. V Dachau sa vybudovali špeciálne hermetické miestnosti. Doviedli do nich ľudí, postupne znižovali tlak a cez okienka pozorovali, ako človeku od vnútorného tlaku napuchne hlava, vydujú sa cievy a po ich prasknutí klesne mŕtvy na zem. Po skončení tejto práce pokračoval Rascher v zmrazovacích pokusoch. Tieto neprinášali v Dachau kvôli miernej klíme dobré výsledky, a tak sa doktor presunul do Osvienčimu. Poľný maršal Milch, na ktorého objednávku robil Rascher tieto pokusy sa mu dokonca aj písomne poďakoval za “šľachetnú a humánnu vec pre slávu ríše”, ktorú doktor vykonal.
Najrôznejšie pokusy sa konali aj v iných táboroch. V Osvienčime napríklad Dr. Joachim Mrugowski skúšal na väzňoch účinnosť rôznych typov baktérií, Dr. Mengele pracoval na zlepšení metód vedeckého vyhladzovania, Horst Schumann a Dr. Wladyslaw Dering robili pokusy so sterilizáciou.
O týchto neľudských a beštiálnych pokusoch nám hovoria zväčša iba dokumenty, lebo obete zomreli, svedkovia nie sú a “lekári” sa stratili.